Bogumila Suwara: Salve hypertext, vale hypertext – K perspektívam (skúmania) literatúry v nových médiách

HYPERTEXT AKO VEDĽAJŠÍ PRODUKT
Na úvod treba konštatovať, že tak na Slovensku, ako v Čechách, v Poľsku alebo Maďarsku sa programovateľné médiá na písanie literárnych hypertextov temer nevyužívajú, ba dalo by sa povedať, že sa takmer ignorujú. Jednak z dôvodu nestabilizovanej umeleckej hodnoty hypertextov (aj v anglofónnej jazykovej oblasti), po druhé v prípade ambicióznejších projektov je dôvodom obviňovanie z kultúrneho elitárstva. Dochádzalo tu asi k špecifickému, netradičnému predbiehaniu praxe teóriou alebo, miernejšie povedané, k teoretizovaniu „za pochodu“.1 Teoretici boli zároveň prvými autormi, prvé literárne hypertexty boli teda skúšobným predpolím (ihriskom) teoretických názorov a konceptov. Teoretizovanie sa však neobmedzovalo priamo na podstatu, ale podobne ako v prípade vizuálneho umenia (videoinštalácie) na všeobecné a špecifické otázky súčasnej kultúry, umenia, ideológie, filozofie. V dobe hlásania konca dejín a veľkého rozprávania, smrti autora a pod. na jednej strane a na strane druhej nadšenia z technologických objavov s predstavou kyborga za dverami sa nesmierne produktívnym a objavným stalo napätie medzi kultúrnou pamäťou a tlakom kultúrnej prítomnosti. Z tohto dôvodu sa totiž prehnane exponovala potreba vnímať kyberpriestor ako nový priestor ľudskej komunikácie, čo istú dobu viedlo ku skoro automatickému predpokladu, že človek sa v tomto novom type reality bude správať úplne odlišne ako doteraz (len altruisticky, dobroprajne, nezákerne a pod.). Pritom s technologickým vývojom počítačov a internetu viaceré odlišnosti strácali extrémnu, protikladnú podobu. Fungovanie internetových sietí a sieťové interakcie medzi ich používateľmi totiž dokazujú, že ide o médium podobné „zväčšovaciemu sklu“ (Sh.Turkle), pod ktorým sú psychické a spoločenské javy podrobené efektu lupy (zväčšovaniu). Dlhé obdobie neochotne prijímaná populárna kultúra je naozaj väčšmi „demokratická“, nízka, zatiaľ čo vysoká kultúra nielenže požiadavky teoretikov nespĺňa, ale je príliš neprístupná. Akoby sa pozabudlo na práce sociológov kultúry, ktoré presvedčivo poukazovali na heterogénnosť (P. Bourdieu) aj národnej kultúry.

Zlomyseľne by sa dalo povedať – niet sa čomu diviť. Bomba vybuchla aj v kultúre. Hypermédiá (toto pomenovanie v šesťdesiatych rokoch minulého storočia navrhol podľa Genetových hypertextov T. Nelson na označenie štruktúry stránok www.), pôvodne zamerané na zdokonaľovanie prístupu k veľkému množstvu dát a na urýchlenie komunikácie medzi vedcami skúmajúcimi atómovú energiu v USA a vo Švajčiarsku, poskytli možnosť vytvárania hypertextov a následný vývoj internetu ako temer vedľajšieho výskumného produktu. Išlo o elektronické zdokonaľovanie projektu „Memex“ Vannevara Busha. Ten v polovici minulého storočia vypracoval projekt na opätovné mechanické získavanie uložených dát. Pomocou ich asociatívneho indexovania každá položka (item) umožňovala automaticky pripomenúť jej iné pozície. Jednoducho aby sa v množstve výsledkov prác rôznych odborníkov nestratila ani najmenšia preskúmaná súvislosť, aby v procese výskumu na seba automaticky upozorňovala – nikto totiž nebol schopný „mať v hlave“ celý proces bádania. Predstavy o altruizme v internetovej sieti možno legitímne odvodzovať tak od predstavy T. Nelsona o slobodnej spoločnosti (analogicky pochádzajúcej z romantického mýtu z anglickej literatúry o utopickej krajine Xamdu/Xanidu, kde bude celá intelektuálna zásobáreň ľudstva prístupná všetkým prostredníctvom počítačov, bez starých obmedzení),
ako aj od vedeckého zanietenia študentov a doktorandov najmä amerických univerzít, tzv. hackerov,2 ktorých aktivitu v rámci techno-meritokratickej kultúry považuje znalec Internetovej galaxie3 za nezištnú a pre vývoj internetu a nových, účinnejších textových programov za neoceniteľnú. Oceniteľné sú však finančné náklady na spomínaný výskum, čiže politické a ekonomické záujmy politických skupín a ich rôznorodé konzekvencie (spoločenské, politické, sociálne, ekonomické, právne). Tieto kontexty programovateľných médií a internetu nie sú predmetom predkladanej štúdie, sú však bohato spracované v odbornej literatúre a z hľadiska našej témy podstatné. Ak ostaneme pri spomínanej metafore, následky a súvislosti „bombového výbuchu“ sa najintenzívnejšie a najzreteľnejšie prejavujú v jeho epicentre a do väčšej vzdialenosti prenikajú len pre človeka neviditeľné častice alebo odvodené javy. Tým najpodstatnejším je zmena „atómov na bity“.
STARÉ A NOVÉ MÉDIÁ
Diskusia okolo rozdielu medzi tzv. starými a novými médiami v slovenskom kultúrnom prostredí rezonovala najmä v úvahách odborníkov na výtvarné, resp. mediálne umenie. Širší teoretický kontext polemík predstavila Katarína Rusnáková v monografii História a teória mediálneho umenia na Slovensku.4 V práci autorka upozorňuje na stieranie diferencujúcich aspektov a pokles heuristickej hodnoty tohto rozlišovania, najmä vzhľadom na postupujúci a čoraz detailnejší výskum mediálneho umenia. Keďže skúmanie literárnej produkcie, ktorá sa len opatrne snaží vyrovnávať s programovateľnými médiami a s internetom, sa v našom geopriestore nachádza iba v začiatkoch, toto rozlišovanie sa zdá ešte podstatné. Možno tým väčšmi, že aj v slovenských štúdiách o mediálnom umení je badateľná určitá bezmocnosť alebo, inak povedané, potreba vyrovnať sa s cudzími bádateľskými poznatkami, ako aj nadviazať na domácu tradíciu. Indície k tomu názoru čerpáme tak z už spomínanej práce K. Rusnákovej, ako aj, napríklad, zo štúdie Evy Kapsovej Internet v umení – umenie na internete.5 V štúdii sa autorka opiera o koncepciu Mikovej výrazovej sústavy, ktorú by podľa môjho názoru bolo zaujímavé a vhodné interpretovať v kultúrnej perspektíve. Práve z tejto štúdie si požičiavam leitmotív z projektu elektronického umenia:

„Change your beliefs. Change your mind.“6

Problematiku vzťahu literatúry a masmédií ako faktoru vedecko-technickej revolúcie riešil slovenský literárny výskum v osemdesiatych rokoch minulého storočia. V zborníku Vedecko-technická revolúcia a literatúra7 z roku 1982 sa v súvislosti s médiami viackrát konštatovalo, že za degradáciu postavenia literatúry sú zodpovedné médiá, pretože práve ich pôsobenie vyvolalo zvýšený záujem čitateľov o reportáže, denníky, literatúru faktu (tzv. nefiktívne žánre). Vo vzťahu k literatúre tento fakt autori spomínaného zborníka interpretovali ako mechanizmus prenášania skúseností s médiami na očakávania čitateľov, resp. ich potrebu verifikácie literatúry so skutočnosťou. Okrem toho sa zdôrazňoval fakt, že procesy vznikania literárneho diela sú voči technickým výdobytkom „takmer“ autonómne. „Takmer” preto, lebo bádatelia predpokladali, že civilizačno-technologické výdobytky môžu ovplyvňovať literatúru, avšak len ako dôsledok pretrvávajúceho, bližšie nešpecifikovaného evolučného pôsobenia civilizačných procesov.

Z dnešnej perspektívy treba pre vedeckú korektnosť a spravodlivosť podotknúť, že zborník vznikal v dobe, keď kultúrne definovaný štatút a postavenie vedy neboli ešte dostatočne exponované a reflektované. Zmysluplné hľadanie paralelných ciest v oblasti dejín humanitných a prírodných vied umožnila až popularita Kuhnovej koncepcie vedeckých paradigiem, premís Paula K. Feyerabenda o tzv. epistemologickom anarchizme a v neposlednom rade aj aura postmoderny, ktorá na jednej strane oslabovala vnímanie humanitných vied v kategóriách vedeckosti, na druhej strane humanitné vedy akoby povyšovala práve tým, že otvárala problematiku interpretácie textov (nezávisle od špecifiky vedného odboru) v rôznych inštitucionálnych, mocenských, intelektuálnych, diskurzívnych a iných kontextoch.

Ak začiatkom osemdesiatych rokov 20. storočia išlo najmä o tzv. staré médiá (rozhlas, telefón, televízia), dnes sme obklopení digitálnymi, resp. programovateľnými médiami. Niektoré aspekty vzťahu médií a literatúry ostávajú do určitej miery aktuálne a dnešní bádatelia ich chápu a riešia rôzne. Aktuálnymi ostávajú napríklad problémy vzťahu literatúry a skutočnosti (reprezentácia, virtuálna realita, hyper-realita, možné svety), postavenia literatúry v súčasnej trhovej a globalizovanej spoločnosti, problematika literatúry v styku s informačnou, digitálnou technológiou. Riešenia sa hľadajú v nadväznosti na rôzne teórie a metódy (od kognitívne nasmerovaných cez teórie komunikácie, kultúrnu antropológiu po procesualizmus a informatiku, dejiny umenia, sociológiu a pod.). Presnejšie povedané, najvhodnejším a najžiadanejším postupom pri hľadaní perspektívy skúmania literatúry v nových médiách, resp. hypertextovej literatúry sa javí teoreticko-praktická zásada bádateľskej dynamiky, ktorú nastoľuje filozof vedy J. Mittelstrass a signatári Deklarácie transdisciplinarity B. Nicolescu a E. Morin. A to z toho dôvodu, že sa zameriava na všetko, čo sa nachádza medzi rôznymi disciplínami, prechádza cez ne a súčasne je mimo každej z disciplín. Čoraz presvedčivejšie pôsobí aj predstava, že hranice medzi disciplínami nie sú v podstate teoretického, ale skôr historického pôvodu, a teda sa musia prekračovať, presúvať a modifikovať. Výskumu takto vnímanej problematiky už nepostačí opakovane vyzdvihovaná a spochybňovaná interdisciplinarita. Zásadný rozdiel medzi ňou a transdisciplinaritou stručne sumarizuje poľská bádateľka: „Keďže interdisciplinárne skúmanie bolo len príležitostnou záležitosťou, transdisciplinarita sa v druhej etape modernosti – postindustriálnej modernosti „bez hraníc“ – stáva nevyhnutnou (podľa formulácie Appaduriana, ktorý vysvetľuje, prečo sa v súčasnom jazyku tak často vyskytuje prefix „trans-“). V žiadnom prípade nepôjde o eliminovanie disciplinarity ako takej – naopak: práve vysoká úroveň a stupeň špecializácie sú základnou podmienkou transdisciplinárnosti. V podstate ide o to, že kompetencie, ktoré bádateľ získa v jednej disciplíne, nepostačujú pri riešení úloh definovaných transdisciplinárne. Transdisciplinárnosť „usmerňuje vnímanie a riešenie problémov, avšak nenadobúda podobu akýchsi ustálených teoretických foriem – tak odborných, disciplinárnych, ako aj holistických rámcov – čo Mittelstrass spája s oslabovaním postavenia teórie nielen v humanitných, ale aj prírodných vedách. Teórie sa totiž chápu ako (len) interpretácie a staré sny o jednote vedy (ktoré dnes podporuje okrem iných E. O. Wilson a H.
Maturana) sa zmenili na jednotu „zdola“: prakticko-operatívnu jednotu vymedzenú komplexnou bádateľskou úlohou. Na rozdiel od interdisciplinárnosti, ktorá nevedie k redefinovaniu poľa bádania, „aktívna“ transdisciplinarita – ak ide o problémy, ktoré sa nedajú riešiť v rámci jednotlivých disciplín – konštituuje nové bádateľské pole.“8

„Change your beliefs. change your mind.“
Potreba transdisciplinárneho prístupu ku skúmaniu literárneho hypertextu má niekoľko zdôvodnení. Najintenzívnejšie sa natíska súvislosť s využívaním programovateľného média, počítačových programov a média komunikácie, internetu. V dôsledku toho sa sformovali disciplíny, ktoré sa zaoberajú médiami ako prostriedkom komunikácie (vrátane internetu), napríklad tzv. komunikatológia; médiami ako možnosťou zábavy, tzv. ludológia9 (od slova ludens) a predovšetkým disciplíny, ktoré sa venujú vizuálnym formám, ako umenoveda, estetika, kulturológia, kultúrna antropológia či Bildwissenschaft a Visual Culture Studies. Niekedy sa hypertext reflektuje aj v rámci tzv. net-artu.10 A to sme ešte nespomenuli literárnu vedu s jej príbuznými odnožami (napr. naratológia, dejiny literatúry). Participácia literárnovednej reflexie na téme príspevku je v našom geopriestore zatiaľ veľmi skromná, ak nie mizivá. Jedným z dôvodov – ak ostaneme pri predstave evolučných zmien kultúry – je slabá elektronická literárnosť a ojedinelosť zručnosti pri používaní hypertextových programov v komunite autorov literárnych diel. Vychádzame z diferenciácie J. Ästama medzi tzv. slabou elektronickou demokraciou, e-demokraciou a rýchlou e-demokraciou, ktorá aktualizuje už známu sociologickú paradigmu o spoločenskej podmienenosti literatúry eventuálne o paralelách medzi stupňami vývoja elektronickej spoločnosti a literárnosti.11 Nie náhodou sa v predmetnej literatúre často objavuje narážka na hegemóniu spoplatnených amerických serverov, ktorej sa pokúšali vzdorovať európski navrhovatelia programu LINUX (voľne dostupného na internete).

K slabej elektronickej literárnosti môžeme zaradiť presúvanie tradičného literárneho diania na internet: reklamy nových publikácií, publikovanie obsahov tradičných časopisov, krátke ukážky z textov (čítaj recenziu L. Spyrky), portály, ktoré nahrádzajú vydavateľské inštitúcie (najmä v prípade mladých neetablovaných autorov), zoznamy knižníc. Možné cesty k dosiahnutiu e-literárnosti vedú cez internetové časopisy, blogy (weblog – sieťový register/zápis). Prepojenie procesu písania a percepcie v programovateľnom médiu sa týka najmä autorskej participácie rôznych používateľov, súčinnosti písania a recepcie a napokon využívania rôznych možností programovateľných médií (pridávanie fotografií, fragmentov hudby, videoklipov). V týchto súvislostiach sa do popredia dostáva problematika „orálnosti textu“, „textualizácie prehovoru“, „vokalizovania textu“ alebo, vzhľadom na vizuálne riešenia, „textuality obrazu“ či „textu-obrazu“. Primárnou témou sa stáva multiplikácia znaku. Napriek tomu, že túto oblasť si už všimli viacerí bádatelia (napríklad S. Bukatman, M. Sandbothe), skúmanie brikolážových štruktúr (využívanie rôznych literárnych, novinárskych žánrov s uplatňovaním rozličných postupov umeleckej tvorby) sa zatiaľ obmedzuje
na konštatovanie faktu, že tieto formy kladú neštandardné nároky na recepciu používateľa a často predpokladajú viacero paralelných interpretácií. Zdá sa, že určitá bádateľská bezmocnosť voči tejto literárnej (a pseudoliterárnej) aktivite na internete vyplýva z veľkej rôznorodosti projektov a rovnako z minimálneho záujmu o projekty v cudzích jazykoch. Pokusy o genologické zovšeobecnenia sa zatiaľ zdajú predčasné, najmä preto, že proces interpretácie sa nevyhnutne spája s procesom, v ktorom čitateľ text spoluvytvára, alebo že v národných jazykoch je zatiaľ príliš malá materiálová báza. Zdá sa, že východiskom by mohli byť konkrétne semiotické analýzy interakcií medzi rôznymi typmi znakov (ako princíp konštruovania predstavovaného sveta), alebo vytváranie procesuálnych interpretácií (táto problematika sa už týka skôr literárnych hypertextov, ktoré spolu s kybertextami možno vnímať ako úroveň e-literárnosti). Zovšeobecňovaniu stojí v ceste komunikačná bariéra (apória) a veľký rozptyl (diseminácia) významov, ktorý sťažuje hľadanie jednej tematickej zásady.12

V prípade, že ide len o zábavnú hru s vymoženosťami média, ktoré v takejto situácii prestáva byť sprostredkovateľom informácií a stáva sa iba priestorom automatického využitia, dochádza vlastne k „vynulovaniu média“ (Hans M. Enzensberg). Potvrdzuje sa tak McLuhanova premisa o tom, že médium síce vytvára informáciu, no v konečnom dôsledku „sa prezentácia transformuje na reprezentáciu“. Ak umenie budeme vnímať ako reprezentáciu, nové médiá (internet) treba automaticky chápať ako nástroj na vytváranie umeleckých diel a nie ako prostriedok na odkazovanie foriem a obsahov. Takýto prístup pri uvažovaní o literatúre v nových médiách vedie k určitým konzekvenciám a síce k interpretácii odlišných spôsobov správania autorov a používateľov. Interaktívne zasahovanie používateľov internetu do blogových projektov často vedie ku grafománii, avšak v prípade projektov, ktoré nabádajú používateľa najmä k vnímaniu umeleckých hodnôt a predpokladajú, že čitateľ „odolá pokusu pohrať sa s médiom“, sa hovorí o „elitárskom“ umení. Podobné kategorizovanie je však príliš jednoznačné a môže viesť do slepej uličky – k zúženému vnímaniu spôsobu existencie literárneho hypertextu len cez opozíciu interaktívneho diela a diela ako artefaktu. Naopak, perspektívnym sa javí skúmanie ontológie diela v novom médiu (čítaj ďalej v časti Breve iter per exempla est). Ďalším aspektom e-literárnosti sú otázky spojené s „demokratickou expresiou“,13 ktorá sa týka nielen tzv. kolektívneho písania14 (čítaj štúdie M. Nábělkovej a S. Paštekovej), osvojovania si procesu písania používateľom, aktívnej recepcie, slobody prejavu ako určitej formy terapie pocitu osamelosti autorov a používateľov, ale aj otázok gllokalizácie, navodených digitálnymi médiami. V tejto súvislosti stojí za zmienku intenzívny záujem o technické aspekty e-literárnosti/e-umenia vnímané v perspektíve pop-artu v prostredí amerických univerzít a snaha európskych bádateľov o rozpracovávanie týchto aspektov ako pokračovania kultúrno-filozofických tradícií humanistickej reflexie. Na tomto mieste sa odvoláme na dva príklady z blízkeho kultúrneho priestoru. Bude to príspevok slovinského autora J. Strehovca Technoliteratúry v kybernetickom priestore15 a úvaha poľskej bádateľky A. Nasiłowskej Hypertextuálna estetika a literatúra v dobe internetu.16

==Článok bude doplnený v plnom znení v najbližších týždňoch.==

Č

Mohlo by vás zaujímať...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *